VÝZVA!!! POKUD BUDETE CHTÍT MŮŽETE NÁM POSÍLAT SVOJE POVÍDKY!!! RÁDI JE ZVEŘEJNIME!!!! KDYŽ BUDETE MÍT ZAJEM NAPIŠTE NÁM NA

povidky.povidky@seznam.cz


UŽ NESPŘÁTELUJI

klikni na to prosím tady

prosím reklamy...sem...




Chýbajúca časť z New Moon

2. března 2009 v 23:08 |  novinky new moon

Chýbajúca časť z New Moon


1.2.2009 12:03 | Vampire Angel | New Moon
je to z ofic stránky Stephenie, a je to tá časť, keď bol Ed preč a Bella skočila z útesu a Rosalie mu volala, že je Bells mŕtva.

Telefón v mojom vrecku znovu zavibroval. Bolo to dvadsiaty piaty krát za dvadsať štyri hodín. Rozmýšľal som o otvorení telefónu, aby som sa prinajmenšom pozeral, kto sa pokúša kontaktovať ma. Možno ma Carlisle potreboval. Rozmýšľal som nad tým, ale nevedel som sa pohnúť.


Nebol som si presne istý kde to som. Nejaká tmavá podkrovná miestnosť, hemžiaci sa priestor plný potkanov a pavúkov. Pavúky ma ignorovali a potkany mi dávali široký priestor. Vzduch bol hustý s ťažkými pachmi oleja na varenie, skazeného mäsa, ľudského potu a skoro tuhou vrstvou znečistenia, ktorá bola aktuálne viditeľná vo vlhkom vzduchu, ako čierny film cez všetko. Podo mnou, štyri poschodia vratkého prenajatého domu, sa to hemžilo životom. Neunúval som sa rozlišovať myšlienky od hlasov- robili veľký, hlučný španielsky hluk, ktorý som nepočúval. Nechal som zvuky odrážať sa odo mňa. Nezmyselné. Všetko bolo nezmyselné. Celé moje bytie bolo nezmyselné. Celý svet bol nezmyselný.

Moje čelo som tlačil proti kolenám, rozmýšľam som, ako dlho budem schopný vystáť to. Možno to bolo beznádejné. Možno, keď bol môj pokus tak či tak určený k zániku, mal by som sa prestať trýzniť a vrátiť sa…

Myšlienka bola tak mocná, tak uzdravujúca- ako slová obsahujúce silné anestetiká nechávala unášať množstvo bolesti, ktoré som pochoval- to spôsobilo, že som prudko chytal dych a mal závraty.

Teraz som mohol odísť, mohol som sa vrátiť.

Bellina tvár, vždy medzi viečkami mojich očí, sa na mňa usmievala.

Bol to úsmev privítania, zabudnutia, ale nepôsobilo to na moje podvedomie pravdepodobne za účelom ako malo

Samozrejme som sa nemohol vrátiť. Čo bola moja bolesť, po všetkom v porovnaní s jej šťastím? Mala by byť schopná sa smiať, oslobodená od strachu a nebezpečenstva. Oslobodená od túžby od neľudskej budúcnosti. Zaslúži si niečo lepšie než to. Zaslúži si lepšieho než mňa. Keď tento svet opustí, mala by sa dostať na miesto, ktoré bolo pre mňa naveky neprístupné, bez ohľadu na to, ako som si tu viedol.

Myšlienka posledného odlúčenia bola oveľa viac intenzívna než bolesť, ktorú som už pociťoval. Moje telo sa tým triaslo. Keď Bella odíde na miesto kam patrí a ja som nikdy nemohol, neostal by som tu. Tu musí byť zabudnutie. Musí tu byť útecha.

Bola to moja nádej, ale neboli tu žiadne záruky. Spať, snívať. Ah, tu je prekážka, citoval som seba. Aj keby som bol na popol, pociťoval by som nejakú bolesť z jej straty? Znova som sa zatriasol.

Do čerta!, sľúbil som. Sľúbil som, že nebudem znova prenasledovať jej život, prinášať doňho mojich čiernych démonov. Nerušil som svoj sľub. Nemohol som pre ňu urobiť nič správne? Nič zo všetkého?

Predstava návratu do daždivého malého mestečka, ktoré bolo vždy mojim ozajstným domovom na tejto planéte znovu preplávala cez moje myšlienky.

Iba overiť. Len pozrieť, či je v poriadku, v bezpečí a šťastná. Neprekážať. Nikdy by sa nedozvedela, že som tam bol…

Nie. Do čerta! Nie.

Telefón znovu zavibroval.

"Do čerta! Do čerta! Do čerta!," zavrčal som.

Predpokladal som, že by som ho mohol použiť ako rozptýlenie.

Ako lúsknutím prsta som telefón otvoril a zaregistroval som čísla s prvým šokom, ktorý som pocítil za pol roka. Prečo mi Rosalie volala? Ona bola jediná osoba, ktorá sa tešila mojej neprítomnosti. Musí tu byť niečo skutočne zlé keď so mnou potrebovala rozprávať. Zrazu som sa strachoval o moju rodinu, udrel som do tlačila.

"Čo?" spýtal som sa nervózne.

"Oh, wow. Edward zodvihol telefón. Cítim sa tak poctená."

Hneď ako som počul jej tón som vedel, že je rodina v poriadku. Musela byť len unudená. Bolo ťažké uhádnuť všetky jej motívy bez jej myšlienok ako príručky. Rosalie pre mňa nikdy nemala dosť pochopenia. Jej podnety boli zvyčajne založené na tej najkomplikovanejšej forme logiky.

Zacvakol som telefón.

"Nechajte ma," zašepkal som.

Samozrejme telefón zavibroval ešte raz.

Bude ma otravovať dovtedy kým mi neodovzdá hocijakú správu, s ktorou ma plánovala obťažovať? Pravdepodobne. Bude trvať mesiace kým bude unudená z tejto hry. Zahrával som sa s myšlienkou nechať ju ďalší pol rok vytáčať moje číslo… povzdychol som si a odpovedal na telefón znovu.

"Povedz to čo si chcela."

Rosalie sa ponáhľala prostredníctvom slov. "Myslela som, že by si chcel vedieť, že je Alice vo Forks." Otvoril som oči a začal som pri zhnitých drevených trámoch tri palce od mojej tváre.

"What?" môj hlas bol nevýrazný, precitlivený.

"Vieš, aká Alice je - myslí si, že vie všetko. Ako ty." zachichotala sa Rosalie žartovne.

Jej hlas mal neistý podtón, ako keby si nebola istá v tom, čo práve robila. Ale môj hnev sa stupňoval, nechcel som sa starať do toho čo bolo Rosaliiným problémom. Alice mi prisahala, že bude nasledovať môj príklad pokiaľ ide o Bellu, aj keď by nesúhlasila s mojim rozhodnutím. Sľúbila mi , že nechá Bellu samú... tak dlho ako to budem robiť ja. Očividne musela vedieť, že časom tú bolesť budem chcieť ukončiť. Možno mala v tomto pravdu.

Ale ja som neukončil. Zatiaľ. Takže čo robí vo Forks? Chcel som zakrútiť jej kostnatým krkom. Nie že by mi dovolil Jasper dostať sa ku nej bližšie hneď ako by zachytil závan mojej zúrivosti, ktorá by zo mňa prúdila...ä
"Si tu ešte, Edward?"
Neodpovedal som. Stisol som mostík môjho nosa končekmi prstov, bol som zvedavý, či je možné aby mal upír migrénu.
Ale na druhej strane, ak sa Alice už vrátila...
Nie. Nie. Nie. Nie.
Sľúbil som to. Bella si zaslúži žiť. Sľúbil som. Bella si zaslúži žiť.
Opakoval som si slová ako mantru, pokúšal som sa vyčistiť si hlavu od vábneho obrazu Bellinho tmavého okna. Vchod do môjho jediného útočišťa.
Bezpochyby by som sa musel podlizovať, aby som sa vrátil. To by mi nevadilo. Mohol by som šťastne stráviť desaťročie na kolenách, keby som mohol byť s ňou.
Nie, nie, nie.
"Edward? Nestaráš sa prečo tam Alice je?"
"Nijak zvlášť."
Rosaliin hlas sa teraz stal máličko samoľúbym, potešeným, bezpochyby preto, že si odo mňa vynútila odpoveď. "Dobre, samozrejme, neporušuje úplne pravidlá. Myslím tým, že si nás varoval pred tým, aby sme navštevovali Bellu, správne? Zvyšok Forks nevadí."
Pomaly som zažmurkal očami. Bella odišla? Moje myšlienky sa točili okolo nepredvídanej predstave. Ešte nepromovala, čiže sa musela vrátiť ku svojej mame. To bolo dobré. Mala by žiť na slnku. Bolo dobré, že bola schopná zbaviť sa tej temnoty.
Pokúšal som sa prehltnúť, ale nemohol som. Rosalie sa zasmiala nervóznym smiechom. "Takže, nepotrebuješ byť na Alice nahnevaný?"
"Prečo si mi potom volala, Rosalie, keď sa Alice nedostala do problémov? Prečo si ma obťažovala? Ugh!"
"Počkaj!" povedala, vycítila, že som schopný jej plným právom položiť. "Nie je to to, prečo som volala."
"Tak potom prečo? Rýchlo mi to povedz a potom ma nechaj samého."
"Takže..." váhala.
"Choď s tým von Rosalie. Máš desať sekúnd."
"Myslím, že by si mal prísť domov," povedala v návale. " Som unavená z utrápenej Esme a nikdy sa nesmejúceho Carlislea. Mal by si sa hanbiť za to, že sa tak trápia. Emmettovi veľmi chýbaš a už mi to ide veľmi na nervy. Máš rodinu. Dospej už a mysli aj na niečo iné okrem seba. "
"Zaujímavá rada, Rosalie. Nechaj ma aby som ti porozprával krátky príbeh o hrnci a kotlíku..."
"Myslím na nich, na rozdiel od teba. Nestaráš sa o to ako veľmi si ublížil Esme alebo niekomu inému? Má ťa oveľa radšej ako nás ostatných a ty to vieš. Príď domov."
Neodpovedal som.
"Myslím, že keď celá táto záležitosť s Forks skončí tak sa z toho dostaneš."
"Forks nikdy nebol problém, Rosalie, " povedal som, snažiac sa byť trpezlivým. To, čo povedala o Esme a Carlisleovi udrela na citlivú strunu. "Kvôli Belle"- bolo ťažké vysloviť jej meno nahlas- " to, že sa presťahovala na Floridu neznamená, že by som... Pozri, Rosalie. Vážne prepáč, ale nikoho neurobím šťastným, keď pri vás budem. "
"Um..."
Bolo to tu, znovu to nervózne váhanie.
"Čo je tu to, čo si mi nepovedala Rosalie? Je Esme v poriadku? Je Carlisle- "
"Majú sa dobre. Je to len... ja som nikdy nepovedala, že sa Bella presťahovala."
Nehovoril som. Znovu som si v hlave prehrával našu konverzáciu. Áno, Rosalie povedala, že sa Bella presťahovala. Povedala : ... ty si nás varoval pred tým, aby sme navštevovali Bellu, správne? Zvyšok Forks nevadí. A potom : Myslím, že keď celá táto záležitosť s Forks skončí... Takže Bella nebola vo Forks. Čo myslela tým že sa Bella nepresťahovala?
Potom sa Rosalie znovu rútila cez slová, teraz rozprávala takmer nahnevane.
"Nechceli ti to povedať, ale myslím, že je to hlúpe. Čím skôr sa z toho dostaneš, tým skôr sa dajú veci do poriadku. Načo ťa nechať trápiť sa tmavými kútmi sveta, keď to nie je potrebné? Môžeš teraz prísť domov. Môžeme byť znovu rodina. Je po všetkom."
Moja myseľ sa lámala. Nevedel som pochopiť význam jej slov. Bolo to ako keby tu bolo niečo veľmi, veľmi jasné, čo mi vravela, ale ja som nemal ani potuchy čo to bolo.
Môj mozog sa hral s informáciou, vytváral z nej nezrozumiteľné predstavy. Nezmyselné.
"Edward?"
"Nerozumel som, čo si hovorila Rosalie."
Dlhá pauza, dlhá asi ako niekoľko ľudských úderov srdca.
"Je mŕtva, Edward."
Dlhšia pauza.
"Ja... prepáč. Myslím, že máš právo to vedieť. Bella... skočila z útesu pred dvoma dňami. Alice to videla, ale bolo veľmi neskoro niečo urobiť. Myslím, že by pomohla, aj keby porušila slovo, keby bol čas. Vrátila sa aby mohla urobiť pre Charlieho čo je v je silách. Vieš ako sa o neho vždy starala- "
Telefón stíchol. Trvalo mi niekoľko minút aby som pochopil a vypol ho.
Dlho som sedel v zaprášenej temnote, v zmrazenom priestore. Bolo to ako keby čas skončil. Ako keby sa svet zastavil.
Pomaly, pohybujúc sa ako starý muž, som zapol telefón a vytočil to číslo, ktoré som si sľúbil nikdy nebudem vytáčať.
Keď tam bude, tak zložím. Keď tam bude Charlie, tak z neho dostanem informáciu, ktorú potrebujem cez prekrúcanie. Overil by som nesprávnosť Rosaliinho vtipu a vrátil by som sa ku svojej samote.
"Obydlie Swanovcov," odpovedal hlas, ktorý som nikdy predtým nepočul. Mužský chrapľavý, hlboký hlas, ale stále mladý.
Nepozastavoval som sa nad touto domnienkou.
"Tu je Dr. Carlisle Cullen," povedal som napodobnením hlasu môjho otca. " Mohol by som hovoriť s Charliem?"
"Nie je tu" odpovedal hlas a bol som prekvapený zúrivosťou v jeho podtóne. Slová boli akoby zavrčané. Ale to nebolo dôležité.
"Kde je teda?" pýtal som sa a začínal som byť netrpezlivý.
Nasledovala krátka pauza, ako by to chcel ten cudzinec predomnou zatajiť.
"Je na pohrebe," odpovedal konečne.
Znovu som zaklapol telefón.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 P.e.t.r.a P.e.t.r.a | Web | 3. března 2009 v 16:13 | Reagovat

Spřátelím ráda, budeš trvat na diplomu? :)

2 P.e.t.r.a-S.b.é.č.k.o// I love you.... P.e.t.r.a-S.b.é.č.k.o// I love you.... | Web | 4. března 2009 v 14:36 | Reagovat

Už jsem si tě přidala :)

3 Simča Simča | 4. března 2009 v 21:04 | Reagovat

Hoj jo diplom by byl super já jsem kámoška ty co ti to psala a máme spolu ten blog tak dyštak máš icq?

4 Mišul Mišul | Web | 4. března 2009 v 22:06 | Reagovat

vis simi nejlepsi by bylo kdyby si ji to napsala na jeji blog:-D:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.